Sedím v žilinskej Hokejke, mám za sebou prvú etapu presunu do Nemecka. Žilina hrá zápas s Kóreou, ktorú čakajú MS v Maďarsku. Jakub možno zasiahne do hry, po prvý raz u seniorov, tak som si to zariadila tak, aby som tu mohla byť. Žilina je na Slovensku, dve hodiny cesty vlakom z môjho rodného Popradu. Kórea tá priateľskejšia, a Maďarsko je tá krajina pod Slovenskom. Jakub je môj kamarát, bek juniorov Žiliny. Toľko hádam úvodom, ja som Domi, slovenský spolupracovník esports.cz, a idem na svoje prvé majstrovstvá sveta.
Čakajúc na nočák do Prahy rátam, koľko zápasov mám túto sezónu za sebou. Dostala som sa k číslu 152 a neviem sa rozhodnúť, či je to veľa alebo málo. Chýba mi zoznam prípravákov, turnajov, tréningov a stretnutia amatérov. Zažila som si trpké prehry, často nespravodlivé a veľmi tesné, ťažké zranenia, bitky aj krv. Zápasy, v ktorých nešlo o nič, aj také, kde sa do poslednej chvíle bolo potrebné pobiť o bodík. Oslavy postupu do finále, oslavy titulu, na stene mi visí zlatá medaila (ktorú mi daroval krátko po jej vybojovaní práve jeden z aktuálnych osemnástkarov). Oslavovalo sa aj udržanie sa v extralige, a hneď dvakrát, lebo s jedným tímom mi bolo málo. Po tak náročnej sezóne som sa dočkala veľkej odmeny.
Dostať sa na MS bolo mojim snom. Chcela som niekedy zažiť tú atmosféru, pracovať maximálne profesionálne. Že to mali byť títo „mladňaci“ absolútne neprekážalo, práve naopak. Prešla som si s nimi totiž takmer celú ich sezónu a za ten čas sme sa dobre zblížili. Väčšinu poznám na ľade podľa korčuľovania či držania tela, mimo ľadu osobne; niektorých veľmi dobre, iných aspoň trošku. Má to byť moja najväčšia výhoda pri rozhovoroch – hráči nebudú pred kamerou tak vystresovaní, a z kabíny nevyjde nik, koho nespoznám.
To sú ale veci, na ktoré už som zvyknutá, rovnako ako dôležité zápasy v skvelej atmosfére, či len za podpory rodiny a najbližších kamarátov. Prečo som si teda hlavne majstrovstvá užila?
Predovšetkým profesionalita zo strany organizátorov. Na Slovensku ešte máme čo doháňať aj v samotnej najvyššej súťaži, kde len pár klubov sa snaží aj voči médiám vystupovať na úrovni. Stále sa len učia. Preto milujem dôležité udalosti, kde dostávam pocítiť, že skutočne pracujem, a je o moje služby záujem.
Dostanem na krk akreditačku, takže vyzerám strašne dôležito, aj keď podobnú má aj ten prcek čo nosí do presska zostavy, alebo slečna ktorá nám zabezpečuje pitný režim. Ale tie čísla gorily fakticky kontrolujú, kým sa nepoznáme natoľko, že sa len zdravíme pohľadmi.
Okolo seba mám kolegov, ktorí by boli schopní zabehnúť za zodpovednými a zabezpečiť mi zmenu okolitého vzduchu, keby som ich o to poprosila. Nad sebou šéfa, ktorého zaujíma každá moja sťažnosť, aby ich vedel do budúcnosti odstrániť.
Na ľade najlepší z najlepších a nejaké protekčné dítka, ktoré sa ale s radosťou budú biť o nesmrteľnosť v podobe zápisu do štatistík, ktoré zaujíma hŕstka ľudí na svete.
Košíkari. Na Slovensku pre médiá nepodstatná kategória, prídu len ak o niečo ide. Takže sa ani nečudujem, že súpisky musím sama zháňať, opisovať, prosiť o ne, na rozhovor si hráča sama vytiahnuť z kabíny. Prepisujem ich na tribúne alebo v „Hokejkách“, ako teraz rozhovor s kórejským kapitánom v tej žilinskej. Neraz sa rozčuľujem, že v zápise, ktorý takisto musím vyprosiť, sú chybné štatistiky. Koľkokrát už som zažila dokonca, že na súpiske bol uvedený hráč, ktorý ani len nebol na zimáku…
Na majstrovstvách je to celkom iné. Súpisky pripravené v pressku, ktoré nám je k dispozícii približne do polnoci, ak teda dokážeme odrážať očné útoky ochrankára, ktorý by rád zamkol a hodil sa doma do postele. Počas zápasu hlásime zodpovednej osobe mená hráčov, ktorí nás po stretnutí poslušne čakajú v mixzóne pripravení na rozhovor. Hráči ani ochranka sa netvária prekvapene, keď sa ukážem na tréningu, ako tomu býva na Slovensku pri tímoch, ktoré ešte nevedia, že som hokejový blázon.
Po každom zápase sa prezerajú videá a prípadné chyby v zápise sa opravia, všetko musí presne sedieť.
Pre niekoho možno detaily, ale na tých si ja v hokeji potrpím. Pretože drobnosti rozhodujú. A možno ste v Čechách na podobný prístup zvyknutí, ale ja teda nie, zvlášť pri týchto mladých kategóriách. A preto si každú minútu na šampionáte užívam naplno.
