Máme za sebou derby, v ktorom Slováci darovali Čechom udržanie sa v elitnej skupine. Pre Petra posledný deň v Drážďanoch, a tak si ho aj patrične užil. Sme tu predsa práve kvôli týmto dvom tímom, niet divu, že bolo dosť práce. „Ale novináři se nemohou dožít moc vysokého věku,“ premýšľa v aute cestou na hotel. Ondra bez mihnutia oka pokojne nadhodí: „No, tak… chlastaj.“
V mnohých veciach som absolútny flegmatik. S našou osemnástkou som si prešla celou sezónou, takmer každý zápas, mimo turnaj vo Švajčiarsku. Vedela som, že tím je schopný na to, aby sme sa dostali do štvrťfinále. Stačilo poraziť Švajčiarov a Nemcov, čo vlastne aj sám tréner celú sezónu prízvukoval. Nejaké zápasy s Ruskom a USA nás ani nezaujímali.
Nechcela som sa sťahovať do Drážďan. Ale keď už to prišlo, tak som sa na inú halu, prostredie i zmenu kolegov tešila. Na čo som sa netešila boli predzápasové hecovačky. Nie som ten typ Slováka, ktorý berie bratské derby až chorobne vážne. Je to pre mňa súper ako každý iný, zvlášť v týchto mládežníckych kategóriách. Napriek tomu mám v hlave hlášku nemenovaného trénera nemenovanej kategórie, ktorú nesmiem pustiť von, pretože bola povedaná v kabíne a z kabíny sa veci nevynášajú. Ale keďže je to tak nemenované, že nemáte šancu zistiť kto to bol, a on si to pán tréner hádam ani neprečíta, tak budem tak sprostá a napíšem to. Poraziť Čechov je lepšie ako si dobre zajebať. A nám v tomto zápase šlo o krk.
Mne teda doslova, i keď skôr o hlavu. Pobolievala ma už od prvého zápasu, keď Nóri takmer prekvapili Švajčiarov. Do večera sa to stupňovalo. Utešovala som sa, že vždy keď ma chytí počas stretnutia hlava, zvyčajne sa hrá skvelý zápas a mám aj super prenos. Aj to bol super zápas, a myslím, že aj prenos bol kvalitný. Chýbal už len ten happyend. V čase 58:57 sa zastavila nielen časomiera, ale aj môj rozum. Riskantný ťah trénera ubolená makovica nebrala. Prvý raz v živote som chcela v bráne vidieť Rybára, a on tam sakra nestál. Konečne bol tam, kde je jeho miesto, robil česť svojmu menu a „chytal ryby“ zo striedačky.
Nechcelo sa mi ísť na ohlasy. Bála som sa, že hráčom sa nebude chcieť ešte viac. V kabíne bolo nechutné ticho, nebola som schopná ani zaklopať. Holt ale bolo treba zaťať zuby a postaviť sa k tomu profesionálne. Rapy bol vytočený, celý čas sa pred kamerou hýbal zo strany na stranu. Marko Daňo naproti tomu správna voľba, napriek mladému veku sa pri rozhovoroch správa ako starý harcovník. Práve jeho bude o rok čakať šampionát nižšej kategórie. Zvládol vyjadrenie v pohode, rovnako ako aj po spackanom zápase s Nórskom. Kde sa mi Aďo pred kamerou takmer zosypal.
Ja som sa zosypala krátko po tom, čo sme dotiahli na hodnotenie nášho trénera. Trešťanie v hlave sa stupňovalo do neznesiteľných výšin. Potrebovala som okamžite vidieť pár písmeniek od kamaráta Jakuba, a posťažovať sa mu. Neopúšťaj sa, ty stroj! 152 zápasov ligovej sezóny si zmákla, zvládneš aj toto! Preplatila by som mu cestu, keby mohol okamžite prísť do Nemecka aby sme tú hlavu vyliečili nejakými percentami. Šiel by som hneď, keby sa dalo… V pressku pokojný Ondra strihá video pre slovenskú televíziu a Petra vytáčajú Davidove prosby. Prosí aj mňa o vyjadrenia slovenského tímu, ale ja si nie som schopná spomenúť a výstup z nich má Ondra. Nemôžem to tam vydržať, odchádzam k ľadu tmavej opustenej Energieverbund Areny. Ľahla som si na striedačku vo viere, že v chlade sa to ustáli, ale opak. Mala som pocit, že v tých Drážďanoch umriem.
Dnes už viem, že som jednoducho neustála obrovský psychický tlak. Ešte sa mi to nestalo. Prežila som niekoľko ligových bojov o udržanie a následné oslavy, keď to vyšlo. Náročné play-off košických juniorov, veľmi ťažký postup do finále. Samotné finále bolo tiež zaujímavou skúškou pre hlavu.
Aj mimo hokej zvládam situácie ľavou zadnou. Som ešte síce len prcek, ale preskákala som si už všeličím, vyhrážali sa mi aj smrťou, a nie len zbesnení fanúšikovia pod vplyvom alkoholu, ale aj seriózna mafia.
Bežne robievam počas zápasu tri veci naraz, keď je treba tak aj šesť. Niekoľkokrát som robila reporty trojnásobne, pretože médií bolo veľa a ľudí málo.
Podporovala som chalanov celú sezónu, obhajovala ich na fórach, kde im fanúšikovia neverili. Do poslednej chvíle som verila, že Čechov v takomto rozklade dáme. Slovensko si vypadnutie zaslúži, ale nie títo chalani. Aspoň som o tom bola presvedčená, a počas turnaja ma sklamali. Takto som ich nepoznala. Vypadli sme, a na mňa to zrazu všetko doľahlo, aj keď zatiaľ len podvedome. Znova som bola schopná vnímať vlastné myšlienky až cestou na hotel, keď sa Petr zamýšľal nad náročnosťou večera. „Tenhle den si odepíšu z daní!“ nadhadzuje mierne znechutene. Tiež sa sťažoval na bolesti hlavy, čím sme ale mali bližšie k prehrabaniu sa cez kopec povinností, tým mu bolo lepšie. A tento nechutne dlhý blogspot chcem venovať práve dvojici, ktorá mi spríjemnila pobyt v Nemecku. Pretože som vďaka nim v ten večer po zápase mimo zháňanie trénera a držanie mikrofónu pri hlasoch hráčov nemusela ani prstom pohnúť. Radosť pracovať v kolektíve. Vďaka za pomoc, chlapci…
