Človek sa podvedome tak akosi viac a viac teší, keď sa blíži termín niečoho, čo mnoho ľudí považuje za veľkú udalosť a on vie, že sa toho zúčastní osobne. Tak som sa aj ja tešil na MS 2011, ktoré sa konajú v mojej rodnej krajine. Mal som byť prvýkrát na takom veľkom podujatí. A tak na ňom som. A dokonca aj press akreditáciou. Tak sa vám pokúsim opísať moje zážitky, dojmy a skúsenosti z tohto podujatia.
Čakalo ma tu veľa nových vecí. V prvom rade to je nová hala. Ten, kto chodil v Bratislave na extraligu na Slovan a poznal starý zimák do posledného kúta, tak nech si uchová naň len tie najkrajšie spomienky (ak sa to teda okrem tých zápasových dá). Z toho “voľakedy” v tom “teraz” nie je absolútne nič. Zmizli neprehľadné a zafajčené chodby a “slepé” schodiská, nefunkčné bufety “cez dvere”, o toaletách ani nehovorím. A to
som sa zatiaľ mal možnosť dostať len do hľadiska. Priestranný presklený zimák s uznaní očumujú všetci, kto sem zavítali.
Parádne hľadisko, vynikajúce zázemie pre fanúšikov, skvelé technické vybavenie, skxyboxy, veľká kocka… Podľa Roje je to vraj jeden z najlepších štadiónov, na ktorých sa za posledných 12 rokov konali MS. Proste paráda. Opísať sa nedá, z fotiek to nevycítite, treba vidieť. Jediné mínus, ktoré tento zimák pre mňa osobne má, je to, že sa do koncepcie jeho rekonštrukcie nevošiel Hystéria Pub, ktorý k starému zimáku patril ako hokejka k hokejistovi. Vynikajúce prostredie, skvelá mexická kuchyňa, kopec dobrého pitiva a atmosféra na nezaplatenie. Mne osobne veľmi chýba.
K nádhernému štadiónu patrí aj skvelý hokej a ešte lepšia atmosféra v hľadisku. Kto si myslí, že niečo podobné zažije trebárs v národnom finále play off extraligy, veľmi sa mýli. Od tohto tu to má veľmi ďaleko. Zápas Slovensko-Slovinsko sa začína a bývalé “céčko” (v podstate domovská pôda ultra fans) začína
slovanistické “My sme tu doma!”. Postupne sa k nemu pridáva celý štadión a o pár sekúnd to znie unisono. Okolosediaci novinári najprv neveriacky s otvorenými ústami pozerajú na skandujúci dav a o pár sekúnd hľadajú akreditácie s označením SVK a a pýtajú sa, čo to znamená a ako sa to píše. Nechápavo okolo seba pozerajú aj slovinskí fanúšikovia. Človek keby nebol chlap, tak by z toho snáď aj dojatím plakal. A to pritom v hľadisku nesedia len fanúšikovia Slovanu, ale ľudia z celej republiky, ktorí o tomto pokriku doteraz
nemali ani tušenia.
Apropos, fanúšikovia. To je to, v čom sa hokej výrazne líši od futbalu. Tu nie je treba oddelených zón pre fans hosťujúceho mužstva. Sedia tu spoločne medzi sebou, občas ako jednotlivci, občas ako skupiny. Pri zápase si počas povzbudzovania nič nedarujú, tak ako hráči na ľade. Ale po zápase, jedni smutní a druhí veselí, idú spoločne do bufetu, do ulíc a ešte fungujúcich pubov, kde spoločne rozoberajú zápas, spoločne “prorokujú” ďalšie udalosti. Nikde žiaden náznak toho, že Ty si Nemec a Ty Rus, proste sme si obaja prišli pozrieť skvelý hokej. V tomto sa majú “futbalisti” ešte veľa čo učiť. To je zatiaľ všetko, ďalšia časť mojich postrehov a zážitkov na seba nenechá dlho čakať.
