Ani neviem ako začať. Jednak je to tým, že som ešte blog nikdy nepísal a jednak tým, že od majstrovstiev už uplynulo more času. Čas potrebný na napísanie tohto skvostu som si našiel až v tranzitnej zóne moskovského letiska Šeremetovo cestou do Číny (a blog do sa mi do elektronickej podoby podarilo dostať až v druhej polovici júla, keď sa mi z Moskvy vrátila batožina s ručne písanou verziou :D)
Mnoho ľudí sa ma vypytovalo ako som sa dostal ku akreditačke na MS. Odpoveď bola a je pomerne jednoduchá – opýtal som sa Ady či by sa s tým nedalo niečo urobiť. Ten bol natoľko všemocný, že mi tú akreditačku vybavil ako odmenu za niekoľkoročnú spoluprácu.
Na Majstrovstvá samotné som sa fakt mega-tešil, veď už si ani poriadne nepamätám, kedy som bol naposledy naživo na hokeji (ale hej, pamätám – v roku 2002 som bol na exhibícii Zlatých chlapcov). A teraz som mal mať tých hokejov hneď zopár desiatok. Zároveň však nado mnou ako temný mrak viselo slovo „škola“. Túto som nesmel za žiadnych okolností zanedbať, aby som sa vyhol nechcenému odkladaniu termínov a aby mi nekrachla dovolenka z ktorej som sa pred týždňom vrátil. Okrem hokeja som bol zvedavý aj na kolegov čo tam mali pracovať so mnou. Priznám sa, obával som sa, že pôjde o nejakých weirdov, no tieto obavy sa okamžite rozplynuli.
Jirka Mokrý, Roj, Honza Hochman a neskôr aj Adam Sušovský, Šutrák a Honza Šimek; všetko boli (a sú) super chalani (resp.páni) s ktorými sa dúfam ešte niekedy stretnem. Hlavu výpravy – Davida – som si schválne nechal nakoniec. Za posledné roky som s ním bol v kontakte pomerne často – či už písomnom alebo telefonickom. Z FB som vedel aj to ako vyzerá, avšak vidieť niekoho naživo poprvýkrát potom ako ho poznáte vyše dva a pol roka, to je niečo špeciálne (inak, naživo znie úplne rovnako ako cez mobil J).
Sprvu som si myslel, že keďže som na MS za odmenu, tak sa od námahy príliš nepretrhnem (resp.vôbec). V skutočnosti som mal najmenej roboty z celého Esports.cz Tímu, avšak bola nemenej dôležitá ako práca ostatných. Po zápasoch som mal získavať reakcie a dojmy od hráčov. Na druhý deň som vyfasoval diktafón
a inštrukcie k nemu a šiel som na svoju prvú návštevu mix-zóny získavať svoje prvé príspevky. Prvé aké-také interview bolo so Slovincom Andrejom Hebarom a týkalo sa výsostne zápasu Slovinsko – Nemecko.
Neskôr v ten deň som mal napísať preklady slovenských článkov do angličtiny. Nebolo to dva razy záživné a preto som sa rozhodol, že radšej budem robiť rozsiahlejšie interview ako samostatné články. Takto sa na svetlo sveta dostali rozhovory s hráčmi z NHL – Mikkel Bødker, Nikolai Kulemin, Ossi Vänäänen, Patrik Eliáš, Michail Grabovskij, Magnus Pääjarvi-Svensson a Chris Stewart. O takomto dačom sa mi pred majstrovstvami nezdalo ani v tých najlepších snoch. Takáto práca ma nesmierne bavila a naozaj si viem predstaviť, žeby som sa ňou dakedy aj živil. Je síce pravda, že posledné dni som sa skôr ako na kvalitu rozhovorov sústredil na zbieranie autogramov… čo už, urobil som si Vianoce v máji.
MS však neboli iba o hokeji. Ako som už skôr spomenul našu výpravu, tak ju spomeniem aj teraz. Keď na tretí alebo štvrtý deň prišiel Sušák, konečne som mal vedľa seba niekoho v približne mojom veku. Tušim že hneď prvý večer sme šli degustovať pivá do nejakého podzemného baru a nakoniec sme skončili u chalanov
na ubytovni s pánom Jamesonom. A vtedy som sa úplnou náhodou (FB je mocný nástroj) dozvedel, že Adam a ja máme narodeniny v rovnaký deň (aj keď Sušák je o štyri roky mladší).
Tieto majstrovstvá určite neboli len náhoda!!! S kolegami sme si „novinársku akciu“ zopakovali v plnom počte o niekoľko dní neskôr (deň pred finále) a aj keď si ju celú nepamätám kvôli fľaši tequily z Lidlu, bola super (aj keď som chalanom nezohnal žiadne ženy :D). Stále sme však skončili lepšie ako Passi Nurminen po oslave majstrovského titulu. Jednoducho a skrátka – Majstrovstvá celé boli super akcia na ktorú nikdy nezabudnem. A dúfam, že nebola posledná svojho druhu.
